MODEL MODELOV

Predložený model dvoch navzájom súvisiacich, a napriek tomu čiastočne autonómnych modelov sveta, ktoré sa vytvárajú a neustále rozvíjajú v mozgu človeka pod vplyvom vonkajších a vnútorných podnetov („Model modelov“) predstavuje základnú paradigmu, ako je užitočné uvažovať o fungovaní ľudskej psychiky.
Model sveta predstavuje konštrukt odrážajúci subjektívnu predstavu jedinca o prvkoch reality a o vzťahoch medzi nimi (teda jeho predstavu o svete a jeho fungovaní, ako aj predstavu o sebe a o svojom mieste, cieľoch a úlohách vo svete), ktorá sa vytvára na základe kumulovaných skúseností jedinca (priamych aj sprostredkovaných prostredníctvom sociálnych a kultúrnych mechanizmov ako prejavov kumulovaných skúseností spoločenstva) a ďalších (najmä kognitívnych) postupov.
Podkladom ľudskej psychiky (podľa tohto modelu) je vytvorenie dvoch vysoko komplexných a relatívne trvalých systémov funkčných a štrukturálnych väzieb medzi neurónmi mozgu („modelov sveta“) a vzájomná interakcia týchto dvoch systémov.
Prvý z týchto systémov (vnemový model sveta) sa vytvára ako odraz vonkajšej reality primárne vnímanej na podklade zmyslových vnemov. Cieľom jeho vytvárania je čo najsprávnejšie identifikovať podstatné prvky a väzby uplatňujúce sa pri fungovaní vonkajšej reality, zapracovať a zohľadniť ich v štruktúre vnemového modelu a vďaka tomu umožniť predvídanie budúcich dôsledkov súčasných dejov – a tým uľahčiť prežitie jedinca respektíve spoločenstva jedincov. Vnemový model sa vytvára spontánne, a to po malých krokoch pri opakovaných vystaveniach jedinca pôsobeniu podnetov z vonkajšej reality, čo umožňuje jedincovi vytvoriť si hypotézy o tom, ktoré aspekty reality sú podstatné (skutočne dôležité pre jeho adekvátne fungovanie vo svete) a tiež mu to umožňuje overovanie týchto svojich hypotéz o fungovaní sveta v praxi. Na základe týchto viac či menej overených hypotéz zapracovaných do vnemového modelu sveta sú z neprehľadnej zmesi vnemov pôsobiacich na jedinca v každom momente jeho života vybraté len určité aspekty (subjektívne identifikované ako podstatné), tie sú interpretované v kontexte dovtedy vytvoreného vnemového modelu, tieto závery sú transformované do zodpovedajúcej reakcie a následne sú spätne pozorované výsledky tejto reakcie (opäť však vnímané, interpretované a zapamätané v kontexte dovtedy vytvoreného vnemového modelu daného jedinca). Vnemový model teda vytvára mnohovrstvovú štruktúru, pričom jeho skôr vytvorené („hlbšie“) vrstvy významne ovplyvňujú vytváranie a výslednú podobu neskôr vytvorených („povrchovejších“) vrstiev. Vnemový model sveta má preto silnú tendenciu ku sebapotvrdzovaniu a sebaudržiavaniu. Vnemový model sveta predstavuje približne to, čo býva zvyčajne označované ako „nevedomá“ časť ľudskej psychiky – jeho štruktúra a fungovanie totiž nie sú uvedomované, keďže jeho činnosť je „automatická“ a prakticky neoddeliteľná od samotného vnímania.
Druhý z týchto systémov (pojmový model sveta) sa vytvára neskôr, a to ako model vnemového modelu sveta (“model modelu“). Vnemový model sveta teda predstavuje pre pojmový model sveta akúsi „vonkajšiu realitu“, ktorej podstatné prvky a väzby sa pojmový model sveta snaží odhaliť a zakomponovať do svojej štruktúry. Objav a rozvinutie systému pojmového modelu sveta predstavuje kultúrny výdobytok umožnený kumuláciou skúseností a drobných pokrokov mnohých generácií jedincov (dĺžka života jedinca a jeho psychické schopnosti sú zvyčajne nedostatočné na to, aby určitý jedinec objavil a rozvinul koncept pojmového modelu sveta úplne nezávisle od tejto kumulovanej spoločenskej skúsenosti). Vytváranie pojmového modelu sveta u daného jedinca preto musí byť iniciované „zvonka“ (tzn. inými jedincami, ktorí už pojmový model sveta majú vytvorený), pričom najvýznamnejším nástrojom, ktorý sa k tomu používa, býva reč. Keďže sa pojmový model sveta vytvára neskôr než vnemový model sveta, tak pojmový model neodráža tie „hlbšie“ vrstvy vnemového modelu, ktoré boli medzičasom prekryté „povrchovejšími“ vrstvami (teda najmä vrstvy vnemového modelu vytvorené v období života pred dostatočným rozvinutím schopnosti reči), čo môže byť zdrojom významných diskrepancií medzi závermi odvodenými v určitej situácii na podklade vnemového modelu a pojmového modelu sveta. Výhodou pojmového modelu je jeho zjednodušenie a zefektívnenie v porovnaní s vnemovým modelom (keďže pojmový model zachytáva len podstatné prvky a väzby kategórií vnemového modelu a zároveň nezohľadňuje „hlbšie“ vrstvy vnemového modelu prekryté jeho „povrchovejšími“ vrstvami; to je však zároveň aj jeho hlavnou nevýhodou), schopnosť lepšie zachytiť kauzálne a časovo-priestorové súvislosti a tiež schopnosť abstrakcie (t.zn. schopnosť odhaliť podobnosti väzieb uplatňovaných v štruktúre vnemovo nepríbuzných kategórií). Pojmový model sveta predstavuje to, čo býva označované ako „vedomá“ časť ľudskej psychiky – len to, čo je súčasťou pojmového modelu sveta, totiž môže byť jedincom uvedomované (môže byť súčasťou jeho vedomia).
Prejavenie sa diskrepancie medzi vnemovým a pojmovým modelom vedie k vzniku úzkosti (zodpovedá „únikovej reakcii“ ako dôsledku poznania, že jedinec sa vo svojom okolí a/alebo v sebe nevyzná – tzn. že nemá vytvorený „dostatočne dobrý“ model sveta) a následne k tendencii prispôsobiť navzájom pojmový a vnemový model sveta, čoho výsledkom je síce redukcia pôvodnej úzkosti, avšak zároveň to môže deformovať vnímanie, prežívanie, správanie aj myslenie jedinca, čo následne môže viesť ku vzniku rozličných problémov pri jeho fungovaní v reálnom svete (napr. problémy vo vzťahoch s inými ľuďmi resp. vo vzťahu ku sebe, vznik „psychosomatického“ ochorenia apod.). Preto konštruktívne napravenie diskrepancie medzi vnemovým a pojmovým modelom je základným prístupom pri psychoterapii.