7 § proti korupcii v súdnictve

Korupcia v štátnej správe je proces, pri ktorom určitý subjekt (alebo skupina subjektov) pomocou využitia mimozákonných prostriedkov dosahuje (resp. snaží sa dosiahnuť) to, že štátny orgán alebo jeho predstaviteľ pri výkone svojej práce resp. svojich právomocí vedome a cielene nepostupuje v súlade s právnymi predpismi a/alebo vydá protizákonné rozhodnutie.
Konkrétna motivácia daného subjektu či predstaviteľa štátneho orgánu, druh použitých mimozákonných prostriedkov, existencia preukázateľného osobného obohatenia predstaviteľa štátneho orgánu a ani výsledok dosiahnutý týmto procesom nie sú pre definíciu korupcie v štátnej správe podstatné.
Korupcia v štátnej správe teda predstavuje podskupinu z množiny všetkých prípadov protizákonných rozhodnutí resp. protizákonného postupu štátnych orgánov – a to podskupinu spoločensky najzávažnejšiu, pretože korupcia cielene, systematicky, neoprávnene a protizákonne zvýhodňuje jednu skupinu občanov na úkor ostatných, čím podkopáva právny charakter štátu.
Ostatné príčiny, ktoré vedú k protizákonnému postupu resp. k vydaniu protizákonného rozhodnutia štátneho orgánu, si však tiež vyžadujú pozornosť a zásah štátu, pretože porušenie právnych predpisov štátnymi orgánmi z akýchkoľvek príčin (nie len v dôsledku korupcie) je v rozpore s Ústavou SR.
Pri vyhľadávaní korupcie v štátnej správe je potrebné najprv identifikovať prípady protizákonného postupu resp. protizákonných rozhodnutí štátnych orgánov a následne sa zamerať na tie z nich, kedy nie je pravdepodobné, že táto ich protizákonnosť bola dôsledkom náhody, nejasnosti právnych predpisov či nedostatočnej odbornosti predstaviteľa štátneho orgánu.
Pri prevencii korupcie v štátnej správe je zase dôležité správne identifikovať kľúčové faktory („systémové defekty“), ktoré majú tendenciu zvyšovať mieru korupcie a udržiavať ju – a následne prijať opatrenia, ktoré dokážu tieto kľúčové faktory efektívne eliminovať resp. minimalizovať.
Bez aktívneho vyhľadávania prípadov možnej korupcie, bez správnej identifikácie kľúčových faktorov rozvoja korupcie a bez prijatia opatrení, ktoré pôsobenie týchto faktorov efektívne odstránia čí aspoň oslabia, nie je možná reálna náprava.

V systéme fungovania súdnej ochrany a štátnej správy v Slovenskej republike sme identifikovali kľúčové faktory vzniku, šírenia a pretrvávania korupcie v siedmych základných oblastiach, ktorými sú:
1. Zodpovednosť sudcu za jeho rozhodnutia;
2. Možnosti nápravy protizákonných rozhodnutí;
3. Náhrada škody spôsobenej protizákonnými rozhodnutiami a určovanie jej výšky;
4. Zabezpečovanie dodržiavania zákonnosti v systéme prokuratúry;
5. Primeranosť stanovenia výšky trov súdneho konania;
6. Spôsob určovania zákonného sudcu;
7. Problematika miestnej príslušnosti odvolacieho súdu.

Podľa Ústavy SR (prvá hlava, článok 1, odsek 1, veta prvá Ústavy SR): „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“
Toto ustanovenie teda – okrem iného – vyjadruje aj povinnosť štátu zabezpečiť dosiahnutie a zachovanie právneho charakteru Slovenskej republiky.

Podľa Ústavy SR (prvá hlava, článok 2, odsek 2 Ústavy SR): „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
Toto ustanovenie vyjadruje povinnosť štátnych orgánov postupovať v súlade s právnymi predpismi (teda – na rozdiel od iných fyzických resp. právnických osôb – nie len nepostupovať v rozpore s právnymi predpismi). Zatiaľ čo iné fyzické a právnické osoby môžu robiť všetko, čo im právne predpisy nezakazujú, tak štátne orgány môžu konať len jediným spôsobom – a to tak, ako im to právne predpisy ukladajú.

Podľa Ústavy SR (siedma hlava, článok 144, odsek 1 Ústavy SR): „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou … a zákonom.“
Podľa §420 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“
Tieto ustanovenia vyjadrujú povinnosť každého jednotlivého sudcu postupovať v súlade s právnymi predpismi a zároveň aj osobnú zodpovednosť každého sudcu za porušenie tejto jeho povinnosti, ako aj za jeho dôsledky.
Ústava SR pritom povinnosť štátnych orgánov (a ani povinnosť sudcu) postupovať v súlade s právnymi predpismi nepodmieňuje aktívnym konaním občana (podanie odvolania / dovolania / ústavnej sťažnosti) a ani nevyviňuje štátny orgán konajúci protizákonne v tom prípade, ak bolo jeho protizákonné konanie neskôr napravené iným štátnym orgánom.
Štát teda musí vytvoriť zákonný mechanizmus (a tejto povinnosti sa žiadnym spôsobom nemôže zbaviť), ktorý bude schopný identifikovať a napraviť každý protizákonný postup a každé protizákonné rozhodnutie štátnych orgánov (najmä súdov) ako aj všetky ich dôsledky, a ktorý identifikuje príčiny tohto protizákonného postupu / rozhodnutia a znemožní ich opakovanie.

Protizákonný postup resp. protizákonné rozhodnutia štátnych orgánov sú (v kontexte uvedených ustanovení Ústavy SR) v rozpore s Ústavou SR – a popierajú základné princípy právneho štátu, spochybňujú legitimitu štátnej moci a ničia dôveru občanov vo vôľu resp. schopnosť štátu zabezpečiť právny charakter štátu ako základný predpoklad spravodlivosti v spoločnosti.
Protizákonný postup resp. protizákonné rozhodnutia štátnych orgánov by preto mali byť považované za absolútne neplatné (pre ich rozpor so zákonom).
Štát by nemal byť k svojim občanom náročnejší než k sebe samému – a preto by pre úkony / právne akty štátu či štátnych orgánov malo platiť to, čo platí pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu vo všeobecnosti – teda že táto pôsobí priamo zo zákona, od začiatku a bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal, pričom súd na ňu prihliada aj bez návrhu (ex offo).

Je síce pravdou, že absolútne dokonalé a bezporuchové fungovanie štátu a zabezpečenie spravodlivosti v súlade s právnymi predpismi z jeho strany je ideálom, ktorého dosiahnutie v praxi nie je úplne možné, no povinnosťou štátu (ktorej sa žiadnym spôsobom nemôže zbaviť) je urobiť všetko pre to, aby sa k tomuto ideálnemu stavu v maximálnej možnej miere priblížil.
Preto štát musí priebežne, z vlastnej iniciatívy a na vlastné náklady odhaľovať protizákonný postup / rozhodnutia štátnych orgánov, naprávať nielen tento protizákonný postup / rozhodnutia, ale aj ich dôsledky – a zároveň vytvárať mechanizmy, ktoré do budúcnosti efektívne zamedzia opakovaniu podobného protizákonného postupu / rozhodnutia štátnych orgánov.

Zákonnosť (a teda ústavnosť) rozhodnutia súdu by mala byť základným kritériom, ktoré musí rozhodnutie súdu bezpodmienečne spĺňať.
Právna istota nemôže byť nastolená protizákonným (hoci aj právoplatným) rozhodnutím štátneho orgánu.
Podstatou „princípu právnej istoty“ je teda nevyhnutne to, že protizákonné rozhodnutia štátnych orgánov v žiadnom prípade nemôžu zmeniť právny stav (keďže v dôsledku ich rozporu s Ústavou SR musia byť absolútne neplatné) a že štát dodržanie tohto pravidla zabezpečí.
Štát preto musí vytvoriť zákonný mechanizmus (a tejto povinnosti sa žiadnym spôsobom nemôže zbaviť), ktorý bude schopný zrušiť každé protizákonné rozhodnutie štátneho (alebo samosprávneho) orgánu a napraviť dôsledky každého protizákonného postupu / rozhodnutia štátnych (alebo samosprávnych) orgánov (a v širšom zmysle aj akéhokoľvek iného právneho subjektu).
Nemožnosť zrušenia protizákonného rozhodnutia štátneho orgánu, ako aj vytvorenie situácie, kedy je dosiahnutie zrušenia protizákonného rozhodnutia štátneho orgánu pre poškodeného ťažko dosiahnuteľné (resp. je dokonca nemožné), je v rozpore so základnými princípmi spravodlivosti a ústavnosti.
Okrem toho možnosť dosiahnuť protizákonným postupom / rozhodnutím nezvratne zmenu v právnych pomeroch zvýhodňuje protizákonne konajúce subjekty pred subjektmi konajúcimi zákonne – a teda priamo podporuje nezákonnosť a nespravodlivosť v spoločnosti (včítane korupcie).
Pri súčasnom nastavení právneho systému SR (resp. pri aktuálnej interpretácii znenia právnych predpisov štátnymi orgánmi) teda samotný štát podporuje nezákonnosť a korupciu v celej štátnej správe (včítane súdneho systému).

Pri vyhľadávaní korupcie v štátnej správe je potrebné najprv identifikovať prípady protizákonného postupu resp. protizákonných rozhodnutí štátnych orgánov a následne sa zamerať na tie z nich, kedy nie je pravdepodobné, že táto ich protizákonnosť bola dôsledkom náhody, nejasnosti právnych predpisov či nedostatočnej odbornosti predstaviteľa štátneho orgánu.
Zákonnosť rozhodnutia súdu pritom môže posúdiť len iný súd. Preto je pri boji proti korupcii v súdnictve potrebné zamerať sa najmä na situácie, kedy bolo rozhodnutie súdu zrušené resp. zmenené nadriadeným súdom.
Rozhodnutie nižšieho súdu totiž môže byť zmenené či zrušené len v prípade, ak je nezákonné resp. protizákonné. Veď odvolací súd môže zmeniť či zrušiť rozsudok prvostupňového súdu len v prípade, ak tento rozsudok nie je vo výroku vecne správny resp. ak v danom súdnom konaní neboli splnené procesné podmienky (viď §388 a §389 CSP). A dovolací súd môže zrušiť či zmeniť rozsudok odvolacieho súdu len v prípade, ak tento rozsudok spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci (viď §432 a §449 CSP).
Každé konštatovanie protizákonného postupu resp. protizákonného rozhodnutia štátneho resp. samosprávneho orgánu musí viesť zároveň k posúdeniu, či príčinou tohto protizákonného postupu resp. protizákonného rozhodnutia bol ospravedlniteľný omyl, neospravedlniteľný omyl alebo svojvôľa – a následne k prijatiu nápravných opatrení. Pritom možnosť posúdenia zákonnosti rozhodnutí štátnych orgánov súdom (napr. správnym súdom) nemôže byť obmedzovaná (a to ani nepriamo) nad nevyhnutnú mieru.

Vzhľadom na silnú tendenciu každého štátneho orgánu hľadať a nachádzať dôvody na zužovanie rozsahu svojich povinností a na rozširovanie rozsahu svojich oprávnení je tiež potrebné explicitne zákonne zakotviť osobnú zodpovednosť sudcu za celú škodu vzniknutú v dôsledku jeho svojvoľného (vedome protizákonného) postupu resp. rozhodnutia pri výkone jeho funkcie sudcu, pričom táto zodpovednosť sa musí týkať všetkých dôsledkov daného protizákonného postupu resp. protizákonného rozhodnutia, ktorých vznik bolo možné predpokladať v čase jeho realizácie / vydania.
Samotná Ústava SR totiž sudcov pri výkone ich funkcie zaviazala rozhodovať v súlade s právnymi predpismi, pričom súdna moc predstavuje „tretiu“ moc v štáte (nevolenú občanmi, no s obrovskou mocou nad ich životmi). Bez osobnej zodpovednosti sudcov za zákonnosť výkonu ich funkcie by vznikla výrazná asymetria ich práv a povinností, čo by extrémne zvyšovalo riziko, že niektorí sudcovia túto svoju moc zneužijú.

Pokiaľ ide o systém vzťahov nadriadenosti a podriadenosti prokurátorov, tak tento by mal byť nastavený obdobne ako v prípade systému súdov. Nemožno dovoliť, aby nadriadený prokurátor svojimi pokynmi zasahoval do vyšetrovania dozorovaného podriadeným prokurátorom resp. dokonca aby mohol zastaviť vyšetrovanie resp. trestné stíhanie. Generálny resp. nadriadený prokurátor by mal byť len odvolacou / preskúmavacou inštanciou v systéme orgánov prokuratúry – s právom na základe odvolania resp. sťažnosti zrušiť či zmeniť protizákonné uznesenie podriadeného prokurátora (a to s plnou osobnou zodpovednosťou za zákonnosť takéhoto jeho rozhodnutia). Aj proti rozhodnutiu generálneho prokurátora by účastník konania / obvinený / poškodený / minister spravodlivosti mali mať možnosť podať žalobu na správny súd (ktorý posúdi zákonnosť rozhodnutia prokurátora). Pritom súdom konštatovaná svojvoľnosť postupu resp. rozhodnutia prokurátora by mala byť považovaná za potvrdenie naplnenia skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa zo strany daného prokurátora.

Odmena advokáta, ktorú záväzne určí štát vo svojom právnom predpise (a ktorú je pripravený vymáhať od občanov svojimi donucovacími prostriedkami), nemôže byť štátom určená svojvoľne a bez ohľadu na reálne vynaložené, preukázané, oprávnené a účelne vynaložené náklady advokáta.
V záujme spravodlivosti pri náhrade trov konania neúspešnou stranou súdneho sporu je tiež potrebné priznať odmenu aj účastníkovi konania, ktorý nebol zastúpený advokátom (resp. splnomocnenému zástupcovi takéhoto účastníka súdneho konania) – pričom táto odmena by mala by určená rovnakým spôsobom ako by bola určená odmena advokáta.

Miestna príslušnosť súdu obmedzuje možnosti špecializácie sudcov na jednotlivé oblasti práva, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že sudca bude nútený rozhodovať v súdnom spore týkajúceho sa oblasti práva, ktorej dostatočne nerozumie.
Miestna príslušnosť súdu zároveň vedie k zreteľnému zvýšeniu pravdepodobnosti toho, že medzi sudcom a niektorým účastníkom súdneho konania (žalobcom, žalovaným, advokátom, prokurátorom, znalcom, svedkom apod.) existuje určitý pozitívny resp. negatívny vzťah.
Takto nastavený systém teda nielen že znižuje kvalitu súdnych rozhodnutí, ale v podstate „tlačí“ sudcov do nezákonných rozhodnutí – a tým zároveň podporuje „miestnu“ korupciu.
Miestna príslušnosť súdu by mala byť nahradená náhodným prideľovaním žaloby / súdneho sporu medzi všetkých relevantných sudcov všetkých okresných súdov SR (obdobne ako pri náhodnom prideľovaní súdneho spisu medzi sudcov určitého súdu) – a to prípadne s vylúčením súdu, ktorý by bol pôvodne „miestne príslušný“.
Podobne by mala byť nahradená aj miestna príslušnosť odvolacieho súdu náhodným prideľovaním žaloby / súdneho sporu medzi všetky relevantné senáty všetkých krajských súdov SR.
Okrem zvýšenia kvality rozhodovacej činnosti súdov takýto postup umožní aj významné ušetrenie nákladov a zefektívnenie fungovania krajských súdov, pretože nebude potrebné vytvárať na každom krajskom súde pre každú oblasť práva niekoľko špecializovaných senátov (aby bolo možné zabezpečiť náhodné prideľovanie súdnych vecí a zároveň rozrušiť existujúce „korupčné väzby“), ale na jednom krajskom súde prípadne postačí len jediný takýto špecializovaný senát (pri náhodnom prideľovaní danej odvolacej veci sa totiž výber uskutoční zo všetkých relevantných špecializovaných senátov všetkých krajských súdov). Uvedený návrh tiež umožní dosiahnuť primeranú vyťaženosť špecializovaných senátov (najmä senátov špecializujúcich sa na oblasti s relatívne nízkym počtom súdnych sporov, ktorý si práve z tohto dôvodu nevyžaduje existenciu väčšieho počtu senátov na jednom krajskom súde).